Dejiny obce

     Ako neolitické sídlo, Lozorno mohlo už existovať na území naviatych pieskov v blízkosti Perneku, asi v roku 2000 pred Kristom. Už v dobe kamennej toto územie spájala s okolím obchodná cesta. Husté lesy, močiare a vodné plochy charakterizovali Záhorie do 11. storočia. Výhodná geografická poloha a klimatické podmienky priali hustému osídleniu týchto končín. Keď gróf Rugerius začal opravovať hrad Pajštún v r. 1280, povolal si talianskych, moravských i slovenských majstrov, ktorí začali aj prvé osídľovanie Lozorna, najmä pri potokoch a cestách lemovaných borovicovým lesom. Na potokoch sa stavali mlyny. Avšak obec sa prvýkrát spomína ako Ezelarn až v r. 1438, pričom prvá písomná zmienka o obci Lozorno (Zorno) pochádza z r. 1589. Dnešný názov obce, Lozorno, sa začína používať v r. 1773. Pôvodný názov „ Ezelarn" je s najväčšou pravdepodobnosťou odvodeninou z nemeckého Esel (keďže okolité obyvateľstvo tvorili od 13. storočia prevažne nemeckí kolonisti). V preklade znamená somár. Ide o to, že somáre sa používali obchodníkmi ako ťažné zvieratá na prepravu tovaru a oslie záprahy sa vymieňali a pripravovali, vrátane chovu a opatrovania, pre stupavskú „tridsiatkovú" stanicu práve v stredovekom Lozorne.

     V neskorom stredoveku obec bola súčasťou Uhorska (Stupavského panstva), ktoré bolo silne postihnuté útokom Tatárov. Kráľ Belo IV. daroval územie Záhorskej nížiny svätojurskému grófovi Achilovi, ktorý začal s výstavbou hradu Pajštún a na vozenie stavebného materiálu používali zase somáre. Lozorno bolo stredne veľkou obcou, ktorá sa dynamicky rozvíjala aj vďaka kolonistom prichádzajúcim zo susedného Rakúska a po bitke pri Moháči v r. 1526, prisťahovalcom z Chorvátska (prevažne nižšia šľachta). Príznačné prípony (-ič alebo -čič) zdobia priezviská mnohých dnešných Lozorňanov: Dujnič, Hurbanič, Karovič, Kovačič alebo Valentovič. Vzrast významu Bratislavy a Pajštúnskeho hradu prispel k prekvitaniu osady Ezelarn. V týchto časoch sa obyvateľstvo zväčša venovalo poľnohospodárstvu, zeleninárstvu, lisovaniu oleja, tkáčstvu, pestovaniu viniča a dorábaniu vína (vinohrady sa zakladali pomocou pozvaných kolonistov z Talianska) na pozemkoch patriacich zemepánovi, chovu ťažných zvierat, páleniu vápna a dreveného uhlia. Výrobky sa predávali aj vo Viedni a víno z Lozorna sa dokonca popíjalo na banketoch Márie Terézie.

    Dôležitým míľnikom v dejinách cirkevného života Lozorna bolo zriadenie a osamostatnenie farnosti. V druhej kánonickej vizitácii z roku 1637 sa spomína farnosť Lozorno, kde bol postavený kostol na počesť sv. Kataríny z Alexandrie. Obyvatelia, dočítame sa, slávia posviacku kostola v nedeľu pred sviatkom menovanej svätice. Pre Lozorno v tomto čase bol farnosťou Zohor. Samostatná farnosť vznikla až v r. 1729. Odvtedy je vedená aj obecná matrika. Do 18. storočia Lozorno vstúpilo ako jedna z najväčších obcí Záhoria s vlastnými zdrojmi obživy a všetkými potrebnými remeslami. V druhej polovici 19. storočia dostáva Lozorno svojho prvého obvodného notára a urbárska pôda je rozdelená medzi obyvateľstvo. V spomínanom období obec s takmer 2000 obyvateľmi má vlastnú faru, školu a k dispozícii tri mlyny.

     Za zmienku nepochybne stojí význam tradície poľovníctva v Lozorne. Poslední majitelia stupavského panstva, Károlyovci, sa významne zapísali do jej rozvoja. Ihneď po kúpe majetkov v r. 1858 gróf Alajos Károlyide Nagykárolyi, priekopník miestneho poľovníctva, začal budovať novú modernú zvernicu. Mala 6330 ha. Rozprestierala sa na výbežkoch Malých Karpát od Stupavy, pokračovala nad obcou Pajštún, hrebeňom Veľkého Javorníka smerom cez Banské v lozornianskom katastri, pokračovala cez Bukovinu až k Lozornu, odtiaľ cez Dúbravy späť na Stupavu. Oplotenie malo dĺžku 36 km. Gróf mal na tomto území 10 hájovní. Tento rod sa zaslúžil o zazverenie takmer jednej štvrtiny Karpát. Lesy boli vyčistené od popadaných stromov a haluzín. V zimných mesiacoch zabezpečovali ohromné množstvo krmiva pre zver. Do našich hôr chodili na poľovačku zámožní páni z celého sveta. Tradičné poľovné hodnoty a zásady sa dôstojne udržiavajú a zveľaďujú Poľovným združením Podhorie Lozorno pod taktovkou jeho terajšieho predsedu Jána Haramiu st..

     Vypuknutie I. svetovej vojny a odchod mužov na front pocítili aj obyvatelia Lozorna. Poľnohospodárske práce trpeli nedostatkom pracovnej sily. Návštevnosť školy sa rapídne znížila, lebo aj deti sa museli zapojiť do vykonávania poľných prác. V prvej svetovej vojne padlo celkovo 60 mužov z Lozorna. Najmladšími obeťami vojny boli 20-roční Matej Haramia, Vincent Karovič a Ján Ragas. Ale napriek nepriaznivým vplyvom dvoch svetových vojen vývoj obce neustrnul. Pribudla železničná stanica, parná píla a viacero väčších firiem. Fungovala žandárska stanica a dobrovoľný hasičský zbor, ktorý mal vlastnú zbrojnicu. Otvorila sa nová obecná škola a obec bola elektrifikovaná. Ulice Lozorna rozsvietilo verejné osvetlenie. V roku 1957 bolo založené JRD. V období ČSR boli Lozorňania poľnohospodári a murári, tiež pracovali v lesoch a na železnici. Všeobecne povojnové obdobie prinieslo mnoho nového a veľkú mieru práce vykonali sami občania Lozorna dobrovoľne a zadarmo, formou rôznych brigád a akcií (najmä akcie „Z" - zveľaďovanie).
Zoznam toho, čo dokázali vtedy, je nanajvýš úctyhodný: dokončenie areálu TJ, vytvorenie nových úradných priestorov MNV, vybudovanie kultúrneho domu, dokončenie požiarnej zbrojnice, zriadenie zdravotného obvodu a strediska s bytom pre lekára, vytvorenie maloobchodnej siete predajní, výstavba novej základnej školy, novej budovy materskej škôlky, novej účelovej budovy pošty a domu smútku na cintoríne a postavenie pomníka padlým sovietskym vojakom. Hlavné a potom aj bočné cesty sa upravili na bezprašné vozovky. Výstavba vlastného domu sa stala realitou pre viaceré rodiny Lozorňanov. V rokoch 1970 až 1973 bola popri obci vybudovaná diaľnica Bratislava - Malacky, čo pridalo Lozornu na hodnote. K spríjemneniu života obce prispel aj novovzniknutý oddychový areál na Košariskách a na Kamennom mlyne. Rozvoju poľnohospodárstva pomohlo aj prehradenie Suchého potoka na troch miestach, kde vznikli vodné nádrže. Od r. 1990 Lozorno zažilo nevšedné zmeny a kvalitatívny rast vo všetkých oblastiach. Tomuto obdobiu obec vďačí za kanalizáciu s čističkou odpadových vôd, vodovod, plynofikáciu, telekomunikácie a odvoz komunálneho odpadu. Obecný úrad sa aktívne pričinil o zriadenie Autopriemyselného parku v katastri obce. V r. 2003 sa obecný úrad rozhodol vydávať pod názvom Lozorno obecný spravodaj.

     Kultúrno-spoločenský život obce sa sústavne vzmáhal aj vďaka zakladaniu združení a zväzov kultúrneho a športového charakteru. Medzi najvplyvnejšie a najpopulárnejšie sa radili Dobrovoľný obecný hasičský zbor, Osvetová beseda, Spolok žien Slovenska, Slovenský červený kríž, Obvodná organizácia Slovenského rybárskeho zväzu, Jednota dôchodcov Slovenska, Slovenský zväz chovateľov a, ako ináč, Telovýchovná jednota, ktorá patrila medzi špičku. Vzniklo amatérske divadlo a zaujímavé krúžky, organizovali sa zájazdy. Tieto kultúrno-spoločenské tradície ďalej rozvíjajú novšie dobrovoľnícke spolky, zväzy a kluby ako Športový klub, Klub turistov Lozorno, folklórno-duchovná spevácka skupina Loza, mužský spevácky zbor Enem tak, Poľovné združenie Podhorie Lozorno, Lozorňáček - Centrum detí a rodiny, Tatra Veterán & Armi Klub Lozorno a Klub Eight Fight Lozorno. Súčasné Lozorno ponúka širokú paletu možností turizmu, turistickej cyklistiky a oddychu v okolitých lesoch (na svoje prídu aj hubári). Je k dispozícii tenisové ihrisko, futbalové ihrisko a golfový klub. Obecné Centrum kultúry je skutočne živým a dynamickým kultúrnym stánkom, kde nikdy nie je núdza o zábavu alebo osvetu. V Lozorne sa obnovilo aj ochotnícke divadlo.